Špaňodolinský banský vodovod je historickým, veľmi pozoruhodným hydrotechnickým dielom, ktoré svojmu účelu slúžilo od začiatku 16. storočia. Voda, ktorá tiekla v jeho žľaboch takmer 400 rokov, poháňala ťažné stroje, stupy a iné zariadenia v celom špaňodolinskom banskom revíri.

 

Vznik a prevádzka Špaňodolinského vodovodu priamo súvisela s ťažbou a spracovaním strieborno-medených rúd starohorsko-špaňodolinského rudného ložiska. Počiatky jeho budovania spadajú do prvej polovice 16. storočia. Vznikol ako súčasť poslednej ahospodársky a technicky najvýznamnejšej historickej etapy rozvoja baníctva a hutníctva v okolí Banskej Bystrice.

 

Z dobových dokumentov je známe, že na pohon ťažných strojov prvej hlbinnej šachty - šachty Ferdinand, ktorú začali budovať v roku 1596, použili kombinovaný konský gápeľ a vodné koleso. Na pohon vodného kolesa zachytili vodu z okolitých prameňov a potôčikov do zberného jarku a ten priviedli ako vodný náhon k strojovni šachty.

To bola doba zrodu Špaňodolinského banského vodovodu, jeho prvá etapa.

 

Vybudovanie prívodu vody do Španej Doliny od osady Bully sa datuje do roku 1604.

Zabezpečenie vody pre bane v Španej Doline zo zdrojov pri Bulloch predstavuje druhú etapu Špaňodolinského banského vodovodu.

 

V Zlatej knihe baníckej z roku 1764 a v archívnych mapách i dokumentoch z 18. storočia sa uvádza, že v tomto období Špaňodolinský vodovod mal celkovú dĺžku od Pustej doliny pod Prašivou až po Španiu dolinu asi 35,4 km (17 455 siah). Z toho okolo 30,2 km drevených žľabov a 5,2 km (2 558 siah) vodných jarkov.

 

Zachytenie vodných zdrojov pod Prašivou v Nízkych Tatrách a prevedenie ich vody do Španej Doliny bola tretia vrcholová etapa Špaňodolinského banského vodovodu.

 

V tejto konečnej podobe bol vodovod funkčný až do úpadku a zániku banskej ťažby v revíri na prelome 19. a 20. storočia. Úsek od Prašivej po Bully prestali udržovať už v roku 1896. Úsek od Bullov po Španiu Dolinu slúžil ešte aj potom na dodávku pitnej vody a zanikol v období prvej svetovej vojny - okolo roku 1917.

 

Technická konštrukcia vodovodu bola pomerne jednoduchá, ale vysoko funkčná. V členitom teréne bol prevažne po vrstevnici svahu vytvorený širší chodník (1,5 - 3,0 m). Na chodníku, bližšie k svahu, v zahĺbenine alebo na podložkách (peľstrách) boli uložené vzájomne začapované drevené žľaby (asi 4 - 6 m dlhé). Chodník popri nich slúžil na dennú pochôdzku. Typ žľabov nie je dokumentačne doložený. Zrejme boli vydlabané do ihličnatej guľatiny a mali polkruhový profil s priemerom 37 - 45 cm (12 - 14 cólov).

 

Z hľadiska energetického výkonu vodovodu bola dôležitá jeho prepravná kapacita. Orientačne sa odhaduje, že Špaňodolinský banský vodovod na distribučné miesto Dolný Šturec prepravil okolo 60 l.s-1 vody. S touto vodou sa hospodárilo veľmi efektívne. Hneď na Dolnom Šturci poháňala pílu. Od nej sa voda viedla zemnými jarkami a miestami aj žľabmi k šachte Mária, od nej na opačnú stranu kotliny k šachte Maximilián a stade cez vodnú nádržku pri kostole k šachte Ferdinand. Potom ešte poháňala mlyn, stupy, slúžila pri výrobe zelenej farby a pretekala cez sústavu rôznych triediacich a premývacích roštov.

 

Vodovod sa budoval postupne v smere od Španej Doliny. Vodováhu vraj nahrádzal žliabok z kôry, na ktorý sa nalievala voda.

 

Hydroenergetická a vodohospodárska funkcia Špaňodolinského banského vodovodu je už nenávratnou minulosťou.

Špaňodolinský banský vodovod si v budúcnosti zaslúži kvalifikovaný historický výskum. Nepochybne jestvuje množstvo archívnych a iných dokumentov, ktoré podrobnejšie ozrejmia jeho doteraz dosť hmlisté kontúry založené viac na logických úvahách ako na preukázateľných faktoch.

 

 

Milan Žuffa - Ellek,

 

Občianske združenie Nový kumšt Banská Bystrica